Často sa zmietame v otázkach, kde vlastne patríme. Čo je pre nás naozajstný domov a čo pre nás má naozaj zmysel. Či si máme zveľaďovať svoju detskú izbu, keď v nej už dlho nezostanete. Na druhej strane nechcete prísť o ten pocit, že patríme do toho domu a vlastne sa vám ani nechce odísť. Detstvo je sladké. Málokto chce prísť o ten pocit, že ste ešte deťmi a rodičia majú o vás starosť a ste ich miláčikmi.

Kam teda patríme?
To je najhorší vek, keď si neviete povedať a zmietate sa v týchto otázkach. Už by ste sa najradšej odsťahovali, ale pritom musíte plniť „príkazy“, ktoré od vás očakáva spoločnosť. Pretože spoločnosť chce, aby ste vyštudovali, mali stále zamestnanie a až potom ste robili niečo iné. To, čo vás baví nikoho nezaujíma. Keď zistíte v tridsiatke, že vás niečo napĺňa, už je neskoro. To vám povie skoro každý. Už sa to neoplatí ísť študovať. Stratíš roky života štúdiom, nebude mať kto živiť rodinu a podobné veci… Potom človek zostáva ako keby uväznený vo svojom živote, ktorý si vlastne vybral, ale nemôže ho žiť tak akoby chcel.

Všetci majú predstavy o tom ako by druhí mali žiť, no málokto si uprace pred vlastným prahom. Len skutočné charaktery a osobnosti. Niekedy sa tak len tvária a za chrbtom riešia všetkým ostatných. Ohovárať a klebetiť o ostatných to je dnes mimoriadne moderné. Nikto si nechce sťažovať na vlastné chyby, ale odsudzovať chyby druhých ľudí sa zdá oveľa lepšie.

Naša predstava o našom živote sa väčšinou úplne líši od predstáv ostatných. Niekedy sa dokonca bojíme povedať ostatným o našich predstavách, pretože naša predstava sa nezhoduje s tými ich predstavami. No, to nie je NAŠA chyba! To je ich vec. Nás nemusí zaujímať, že niekoho sklameme. Pretože to sklamanie nie je skutočné. Je to len nenaplnenie jeho predstáv a s tým mi nemáme nič spoločné. Nezabúdajte na to! Žite si svoj život podľa seba.